The Family Secret 5

Zrazu ma osvietilo prudké svetlo. Slnečné lúče tancovali po mojom xichte a ja som bola pevne rozhodnutá ublížiť tomu, kto odhrnul tie závesy. Silou vôle sa mi podarilo od seba odlepiť moje viečka a zjavila sa predo mnou malá miestnosť. Priamo oproti mne bolo okno, to okno, ktoré ma takmer pripravilo o zrak. Ležala som na neznámej tmavomodrej pohovke, ktorá toho už teda skutočne pamätá veľa, prikrytá károvanou dekou, akú majú staré mamy vo všetkých filmoch. Pred oknom sa rysovala vyšportovaná mužská postava. Slimačím tempom sa mi začali vybavovať včerajšie udalosti. 
„Koľko je hodín?“ spýtala som sa Jaka. „Pol desiatej,“ oznámil mi ako nič. „Do riti, zaspala som do školy!“ panicky som zo seba skopávala deku zisťujúc, že som len v spodnom prádle som takmer dostala infarkt. 
„Nemusíš sa ponáhľať, už to aj tak nestihneš,“ zachovával ľahostajný tón, iritovalo ma to. 
„Ty si ma vyzliekol?“ ignorovala som jeho zjavný nezáujem o moje vzdelanie. 
„Zvykne tu byť teplo,“ stále hľadel von z okna. Len som prikývla. Viac pre seba ako preňho, aby som upokojila svoju maličkosť v tom, že určite nemal nijaké vedľajšie úmysly. 
„Kde sú moje veci a taška?“ spýtala som sa. Na mojom hlase bolo počuť, že som dosť nesvoja. Ešte pred mesiacom by ma takáto situácia nechala absolútne chladnou. Lenže zlé veci ľudí menia a smrť je rozhodne zlá. Ja som bola so sebou spokojná. Moja povaha, postava aj celkový život mi vyhovovali a viem, že nech sa na mne zmení čokoľvek, páčiť sa mi to nebude. „Dáš si čaj?“ spýtal sa ma, stále pohľadom prerýval okno. 

 „Kávu.“

„Chlieb?“ 

„Musli.“ 

„Nemám.“

„Čo cornflakesy?“ 

„Čo chlieb?“

„Cornflakesy sú zdravé.“

„Tak zbehni do obchodu a kúp ich. A rovno môžeš zobrať aj mlieko a nejaké jogurty,“ pri tých slovách sa otočil ku mne so sarkastickým úškľabkom. 
„Tebe čo dnes sadlo na nos?“ nechápala som. Tváril sa akoby mu moja prítomnosť vyslovene vadila. A v skutočnosti som si ani nebola istá, či sa tak len tváril. Nikdy, a keď ja vravím nikdy, tak to tak aj myslím, sa k nikomu z clubu nechoval nepríjemne. Lebo sme to boli my, rodina. 
„Tak v skratke. Včera o pol noci ma tu doslova prepadlo uprostred sexu s dosť sexy babou, ktorú som lámal asi tri mesiace, jedno dievča, ktoré mi zaspalo na hrudi skôr, ako som dostal príležitosť ju vyhodiť,“ posledné slovo mi priam vypľul do tváre. Tie slová ma zaboleli. Už len ich obsah bol dosť nepríjemný, no počuť to od niekoho, od koho som v tejto situácii čakala podporu, ma ničilo. Uznávam, keby mňa niekto vyrušil uprostred niečoho takého, asi by som bola pekne nahnevaná, ale mohol sa trošku ovládnuť. 
„Sorry, nemusel si ma ani púšťať dnu,“ bolo jediné na čo som sa zmohla. Nepovedal nič, len sa odšuchtal do kuchyne. Natiahla som na seba svoje včerajšie veci, schmatla tašku rozhodnutá zbaviť Jaka toho príšerného bremena alias mňa. Už som bola vonku a zatvárala za sebou dvere, keď ich niekto začal ťahať opačným smerom. Prečo hovorím niekto, keď je tu len jedna možnosť. 
„Čo je?“ zvrtla som sa a ocitla sa pár centimetrov od jeho tváre. 
„Kam ideš?“ spýtal sa a jeho hlas znel aspoň na chvíľu tak Jakovsky, tak milo. 
„To ešte neviem, ale tu zjavne nie som vítaná,“ premáhala som sa, aby mi nevyhŕkli slzy. Ani len v najhoršej nočnej more by ma nenapadlo, že tam, kde som mala nachádzať svoj nový dočasný domov by som nebola vítaná. 
„Ostaň ešte chvíľu, už ti robím kávu,“ bolo jediné, čo povedal, aby ma zastavil. Ale ja som nemala kam ísť, ja už som nemala iný domov. Tak som ostala. 
„Ale len na kávu,“ odsekla som, vtlačila mu tašku do rúk a odtisla som ho nabok, aby som mohla prejsť. 
„Dva cukre, kvapku mlieka,“ poznamenala som ešte, keď som si zase vyzúvala tenisky. 
„Mlieko nemáme,“ povedal a nedal mi žiadnu šancu namietať, pretože sa opäť stratil v kuchyni.

„Takže, prezradíš mi, ako si sa ocitla pred mojimi dverami?“ spýtal sa s jemným náznakom úškrnu na jeho tvári. Akoby chcel v sebe potlačiť toho Jaka, ktorého poznám, len nerozumiem, prečo. Sedeli sme na rozheglaných stoličkách v jeho maličkej kuchynke. Vŕtala som sa v rascovom chlebe s tenkou vrstvou nekvalitného margarínu. Uprostred stola bol tanier s nakrájanou paradajkou a paprikou. Zjedla som jeden mesiačik paradajky, pripadala mi z toho všetkého ako najmenšie zlo. Nevedela som, čo mu mám povedať. Bála som sa, že ak by zistil, že som zdrhla, odviedol by ma späť. Dlho som mlčala a vyberala vhodné slová. Napokon si odkašľal, aby dal najavo, že dosť netrpezlivo čaká na moju odpoveď a ja som mu vysypala tú najpolopatistickejšiu verziu toho, čo sa stalo. Netušila som, akú reakciu mám očakávať. Z jeho kamennej tváre sa nedalo nič vyčítať, vyvolal vo mne neznámy pocit. Nikdy som nič podobné necítila. Bolo to ako keby som pred ním stála úplne nahá, akoby videl až do môjho vnútra, preskenoval ma pohľadom aj bez najmenšieho pohybu. Bezbrannosť. Vhodnejšie slovo by som asi nenašla. 
„Takže ostávaš tu?“ spýtal sa napokon. 
„Tu v meste áno, tu u teba ani náhodou,“ dúfala som, že sa ma pokúsi prinútiť ostať alebo že ma minimálne nenechá odísť, pretože som nemala kam ísť. Teda, Zayn by ma nepochybne u seba nechal prenocovať, ale logicky býva s rodičmi, ktorí by určite môj útek neakceptovali. 
„A kam sa chystáš ísť?“ Naberalo to správny smer. 
„Túto časť môjho plánu som ešte nestihla domyslieť,“ povedala som. 
„Myslel som si. Takže ostávaš tu,“ oznámil mi. Ako úplne bežnú vec. 
„Mám nároky na protest?“ tvárila som sa, že tu ostávam len na jeho príkaz. 
„Máš kam ísť?“ odpovedal mi otázkou. 
„Nie,“ vravela som váhavo. 
„Vidíš, sama si si odpovedala.“ To bol koniec. Debata skončila. 

Tak nová časť uzrela svetlo sveta, dúfam, že sa bude páčiť. Čítajte, užívajte si ju a zanechávajte reakcie! :)