Behind The Enclosure 16

„No ták, Zara, uvoľni sa trošku,“ povedal a zatlačil ma úplne k stene, kde som už nemala kam uhnúť.

„Choď preč,“ šepla som, dúfajúc, že volume môjho hlasu neuberie na jeho ráznosti. Jednu ruku mi pritlačil ku krku, no nie dosť silno na to, aby moja pokožka na druhý deň chytila slivkové sfarbenie. Jeho rýchli dych som cítila na červenom líci, no nechcela som nič iné, ako schúliť sa do teplej postele a spať až do nekonečna.

„Nie. Lebo ty nechceš, aby som išiel preč,“ aj on šepkal. Priamo do môjho ucha a len pre mňa. V izbe bolo útulné šero, svetlo stlmené na minimum vytváralo pokojnú atmosféru, no on to celé pokazil. Bledé steny mojej izby stemneli, boli plné strachu a obáv. Jeho lačná ruka, ktorá netlačila moje telo na chladnú maľovku, behala po mojom stehne. Rukami, v porovnaní s tými jeho, boli strašne slabé, som sa ho snažila od seba odstrčiť. Nič, ani milimetrový posun.

„Páči sa mi, keď hráš nedostupnú.“ Och, koľké tie jeho fanúšičky by vraždili za tento tón hlasu, no mne sa hnusil tak, ako každý z jeho lačných dotykov.

„Nič nehrám. Prosím odíď, Harold, chcem spať,“ zachrípnuto som žiadala a reflexne odstrčila jeho chtivú ruku z oblasti medzi chrbtom a zadným stehnom.

„Toto je lepšie ako spánok.“ Obkrútil si prameň mojich vlasov okolo prsta a privoňal si k nim. Potom sa usmial.

„Maliny,“ zahlásil a prameň vlasov pustil.

„Odíď,“ žobrala som naposledy. Našiel moje pery aj napriek tomu, že som sa mykala na všetky strany a snažila sa našim bozkom vyhnúť.

„Prestaň!“ sykol a chytil moju hlavu medzi prsty. Opäť sa prisal na moje pery. A ja som mu opätovala každý jeden z tých bozkov. Zo strachu? Z túžby? Z lásky? Neviem. Viem len, že som ho nezastavila.

Prienik do reality bol zlý. Alebo možno ešte horší, ako zlý.

„Dobré ránko,“ veľmi známy hlas preťal moje ušné bubienky, oťapené pohľadom do minulosti. Sedel vo fialovom kresle v rohu miestnosti a v ruke držal dennú tlač. Nikdy som nebola v jeho izbe. Všetko tu bolo presiaknuté niečím neopísateľným, a senzory môjho tela nedokázali tento faktor jasne zaradiť do kategórie zlé, ani dobré. Všetko bolo dokonalé, už na prvý pohľad bolo jasné, ako má každučká vec v miestnosti svoje presné miesto, kde by mala byť. A kde musí byť. Každý milimeter štvorcový tejto izby ma utvrdzoval v tom, že ak by ho niekto o pol druhej ráno zobudil a kázal mu niektorú z tých vecí nájsť, bez problémov by tak urobil. Všetko bolo precízne naštelované tou najkrajšou časťou smerom do vnútra izby, žiadne čiastočky prachu nemali šancu usadiť sa na nijakom kuse nábytku a celú miestnosť olizovala príjemná vôňa. Asi jeho antiperspirant, pomyslela som si. A všetko bolo buď šedé alebo čistulinko biele. Jediným farebným aspektom danej izby bolo kreslo, ktoré práve okupoval. Odložil časopis nabok a vymrštil sa na dlhé, svalmi obalené, nohy.

„Vyspinkaná?“ pokračoval, keď sa moja maličkosť očividne nechystala chopiť slova.

„Ja som predsa nespala,“ odsekla som a podoprela sa lakťami tak, že som už nebola v zraniteľnej polohe. Uprela som pohľad na svoje nohy, zahalené bielou saténovou dečkou.

„Ale sny sa ti snívali,“ z jeho hlasu sršala spokojnosť, rovnako ak z neho samého.

„O čom to trepeš,“ opovrhovačne som cekla a uhla pohľadom na druhý koniec šedej izby.

„Prosím odíď, Harold, chcem spať,“ preafektované napodobnil môj hlas a samopašne sa usmial. „Tá veta mi je povedomá...“ pokračoval, urputne sa tváriac, ako tvrdo premýšľa.

„Pres...“
„Ó, už to mám. Tuším si v tú noc chcela spať,“ prerušil ma. Hoci som hľadela úplne opačným smerom, cítila som, ako sa približuje. Jeho mohutné telo vrhlo tieň na moje, pomaly sa zviechajúce z postele.

„Áno, mala som si ísť radšej ľahnúť,“ priznala som odmerane, stále nedávajúc najavo, že by som sa na neho radšej vrhla a strhala z neho oblečenie, ako nejaká švihnutá fanúšička.

„Nevyzeráš, že by ti to nejako extrémne vadilo, keď o tom dni ešte aj snívaš...“ Ten hajzel si to užíval. Bolo jedno, akú chladnú tvár som mala a ako ľahkovážne som reagovala na jeho pokusy vyhrotiť túto situáciu do niečoho, čo by som neskôr vídavala vo svojich trpkých okienkach do minulosti. Aj tak vedel, čo chcem.

„Žiadne sladké sny, ale nočné mory, zlatko,“ odbila som ho a postavila sa. Bol tak blízko... A ja som ho odstrčila.

„Nemohli to byť mory, keď som robil toto,“ pritiahol si ma k sebe. Pozrela som sa do jeho očí, tých očí, ktoré sa tak slastne vyžívali v mojej bezbrannosti. Lenže ja som nebola bezbranná. Videla som, ako v tých karamelových očiach vzbĺkla túžba a to znamená jediné. Že hoci on má esá, ja mám čistú postupku a tá je neporaziteľná. S takými kartami na ruke môžem zhrabnúť všetko, no najprv ho musím donútiť všetko do tej hry vložiť. Všetky žetóny. Od modrých až po čierne. Všetky city. Od lásky až po nenávisť. Všetku túžbu a vášeň, ktorú je schopný vydať. Táto hra bude All In. Veľa šťastia, Styles, povedala som si a vášnivo ho pobozkala.

Zase jedna z tých lepších, podľa mňa. Nebudem tu mať dlhé keci, aj tak to nikto nečíta. Len vás chcem poprosiť - komentujte, komentujte, KOMENTUJTE!!! Ďakujem. 

Behind The Enclosure 15

Obitý starý chodník s odtlačkami topánok, keď nejaký chytrák stúpil na asfalt skôr, ako stihol zaschnúť, vrabce štebotajúce svoje vlastné ódy a vzduch presiaknutý smradom z odpadkov, ktoré okupovali každý dohľadný kôš a za nami obrovská gorila, navlečená v obleku. Zayn spomínal, že vraj sa volá Greg, no výraz nášho predka, ktorého momentálne môžeme vídať len v ZOO, mi prišiel vhodnejší. Kúpil si dokonca zmrzlinu v karamelovom kornútku, aby bol prehliadnuteľnejší. Úprimne, päťmetrovú godzilu by som prehliadla ľahšie, taký bol nenápadný. Aj my sme mali zmrzlinu. Mala som malinovú, takú z detských čias. Takú, akú sme mali len na našich dovolenkách s otcom. Tá chutila vždy najlepšie. Ružové škvrny som mala až za ušami, nehovoriac o vlasoch, no aj tak som sa smiala a ďalej prstom šťúrala v obsahu kornútka, aby som našla celú malinu. A tedajším najväčším sklamaním bolo, keď som nenašla.

„Chutí?“ prerušil jemný vánok, ktorý zase raz privial do môjho života nostalgiu, Zayn.

„Áno. Pripomenula mi časy, keď som bola dieťa,“  priznala som a oblízala sladkú hmotu farby prasiatka zo Šarlotinej pavučinky.

„A aké to boli časy?“ spýtal sa a aj on olízal tú svoju. Čokoládovú.

„Detské.“

„To je všetko?“ nedal sa odbiť.

„Útržkami dobré časy. Jediné dobré časy, čo si pamätám,“ vystrúhala som stručnú odpoveď.

„Nehovoríš často o svojom detstve.“
„Neviem, či si si všimol, ale nehovorím o ňom vôbec,“ odsekla som. Rýchlik Vážna debata smer Záhuba vyráža za tri, dva, jedna...

„Prečo?“ A je to tu.

„Nie je o čom hovoriť. Skôr je na čo zabúdať,“ povedala som potichu.

„A zabudla si?“ Hlúpa otázka. Veľmi hlúpa.

„Nie. Nedokážem,“ priznala som.

„Nedokážeš zabudnúť, nechceš hovoriť. To nie je dobré.“ Pán Malik, za tento profesionálny záver by ste si zaslúžili doktorát.

„Moje detstvo nebolo dobré. To, že som sa preriekla, nebolo dobré. To, že mám z toho prerieknutia veľmi zlý pocit, nie je dobré. Ale to, že nechcem hovoriť o neutíchajúcom terore v mojom srdci, je úplne normálne, drahý Zayn.“ Nechcela som sa mu pozrieť do očí. Nechcela som zahodiť roztopené zvyšky zmrzliny na chodník bez štipky výčitiek svedomia voči našej planéte. Nechcela som plakať, ani prejavovať svoju slabosť voči tomuto obdobiu môjho zatiaľ krátkeho života. No urobila som každú z týchto vecí a muž, stojaci oproti mne, to využil. Sklonil sa ku mne a urobil to znovu. Zase ma pobozkal, aj keď som mu predtým jasne naznačila, že to nechcem. No problém bol v tom, že tentoraz som ho neodstrčila.

„Hej, Malik! Tu sa nečiň!“ Gregov pohotový zásah ma "nepochybne" zachránil od možného znásilnenia. Schmatol Zayna za predlaktie a odtiahol o pár centimetrov ďalej.

„Tu máš, zamestnaj svoj jazyk inak,“ povedal, vychmatol mu zmrzlinu z ruky a vrazil mu ju do tváre. Tá sa pomaly odlupovala, skĺzala, stekala, až to napokon kornútok nevydržal a spolu so zbytkom zmrzliny odkvacol na zem.

„Greg, nie sme na detskom letnom tábore a ja nie som nadržaný panic, ktorý pre každú príležitosť nosí v zadnom vrecku farebné kondómy s ovocnou príchuťou. A teraz mi zožeň servítku!“ ziapal Zayn. Neviem, či okoloidúcich zaujala jeho tvár celá ulepená od sladkého studeného krému, jeho krik na udatného muža činu, či môj hurónsky rehot, ktorý sa už viac jednoducho dusiť nedal, no neprešiel okolo nás jediný pár očí, ktorý by sa na nás neupieral. A ešte viac netuším, či to bolo utieraním zmrzliny zo Zaynovej tváre a značkových slnečných okuliarov, úprimným smiechom od srdca, či zmäteným bodyguardom, no tlak na hrudi povolil. Na ako dlho, to je otázne. No teraz tam nebol, a to je podstatné.  

Keďže Plán A alias zmrzlina stroskotal v momente Gregovho zásahu, Zayn vymyslel alternatívu B. Prepálený olej, zemiakové hranolčeky a zástupy obéznych spoluobčanov čakajúcich na gumenú žemľu a pomleté vnútornosti, hrajúce sa na kvalitné mäso.

„Nikdy... Nikdy som tu nebola,“ priznala som, keď ma Zayn zatiahol k čiernemu pultíku s niekoľkými pokladňami a bedničkami na dobrovoľné príspevky pre deti s leukémiou. Jasné. Jediné, čomu by som svojimi pokrčenými bankovkami pomohla, by boli tukové vankúšiky, obliehajúce telá všetkých v tomto podniku.

„Ako je to možné? Každý zbožňuje McDonald,“ povedal a pohľad uprel na vysvietenú tabuľu s dennou ponukou.

„Ó, jasné. Mäso, ktoré nie je mäso, zelenina, ktorá určite nevyrástla zo zeme a hranolky z ružovej pasty. Kto by to nemiloval,“ ironicky som sa usmiala a následne opätovala Zaynov namosúrený pohľad.

„Čo KFC?“ skúsil znovu. Nesúhlasne som pokrútila hlavou.

„Subway?“ Zase rovnaká reakcia.

„Ako to?!“ To sa skutočne pravá americká krv pozná podľa toho, koľko fastfoodov som už za život stihla obehať?!

„Netúžim po nezdravých odpadoch a úprimne, svoje peniaze som potrebovala na iné veci, ako na nič mi nedávajúce obžerstvo,“ odsekla som a tiež zbežne obzrela menu.

„No dovoľ. Je to rýchle a v nejakých internetových článkoch písali, že vraj nemajú žiaden prepálený olej!“ Zayn sa vytrvalo zastával svojich obľúbených pokrmov.

„Jasné. A obslúžiť nás príde Anglická kráľovná alebo rovno Lady Gaga,“ posmešne som povedala a venovala mu uštipačný úsmev.

„Ľutujem, Lady Gaga s nami včera rozpustila zmluvu, tak vás dnes bohužiaľ musím obslúžiť ja,“ votrela sa do našej hádky žena za jednou z pokladní. Oblečenú mala bledomodrú polokošeľu s menovkou, dlhé kučeravé hnedé vlasy zopnuté do vysokého chvosta a podozrievavým pohľadom skenovala Zayna, chabo skrytého v jednoduchom zahalení. Tmavé slnečné okuliare a mikina s kapucňou, skutočne majster prevlekov.

„Jeden BigMac, prosím,“ povedal Zayn a zatiahol si kapucňu viac do čela.

„Menu, či len sendvič?“

„Menu s kolou,“ povedal a svoj pohľad spoza okuliarov uprel na mňa.

„Ja si dám šalát, ten s tým akože kuracím mäsom,“ povedala som otrávene a prstom ukázala na obrázok čerstvých cherry paradajok, šalátových listov a plátkov grilovaného kurčaťa v papierovej zelenej miske.

„To je všetko?“ ubezpečila sa pracovníčka, zatiaľ čo ťukala dlhými gélovými nechtami do dotykového displeja pokladne.

„Án...“

„Nie je. Nemôžeš ísť prvý raz do McDonaldu a kúpiť si šalát. Dá si to čo ja,“ prerušil ma Zayn s vyčítavým pohľadom.

„Nie nedám! Chcem ten šalát!“

„Ten šalát je to najhoršie, čo tu predávajú!“ skríkol Zayn a postaršia pani v červenom nohavicovom kostýme za nami sa zamračila a svoj šalát odhodila do blízkeho koša.

„Vidíš, čo si spôsobil? Berieš ľuďom chuť do jedla,“ sykla som a znovu sa upriamila na pokladníčku.

„Dám si ten šalát.“

„Uvidíš, nakoniec ťa z neho preženie.“

„Prečo by malo?!“

„Lebo.“

„Lebo?“

„Lebo!“

„Fajn. Kompromis. Dám si nugetky. Lepšie?!“ nasrdene som sa spýtala svojho stravného poradcu.

„Lepšie,“ spokojne povedal a samopašne sa usmial. Ako z reklamy na Snickers.

Nebo posiate žiariacimi bodkami, károvaná deka zmočená drobnými kvapôčkami večernej rosy, piknikový kôš plný tuniakových sendvičov a fľaškovej vody. Park, psie výkaly a jeden zamilovaný pár v romantickom objatí. NEZNÁŠAM TELENOVELY!

„Zayn, doteraz som mala pocit, že máš dobrý vkus na filmy,“ zafrflala som a zahniezdila sa na jeho hrudi.

„No ja som zase mal doteraz pocit, že Nezvratný osud je pokus o horor a nie... toto,“ odpovedal znechutene a zúfalo si povzdychol, keď zrazu romantická scéna začala byť ešte sladšia ako makrónky. Neviem prečo majú všetci pocit, že romantika musí byť základom každého filmu, seriálu, knihy, či hocičoho iného na tejto planéte.

„Prosím ťa, vypni tú kravinu, lebo sa povraciam a to nás už tá upratovačka vážne natrie na stenu,“ vyhlásila som a strčila ukazovák do karamelovej zmrzliny vedľa mňa. Sú len dve možnosti, čo sa stane, ak tieto naše seansy budú pokračovať aj naďalej. Buď sa minú možné pochutiny, ktorými sa môžeme ládovať, alebo sa do Vianoc nevojdem do džínsov. A nakoniec umriem ako stará panna na obezitu, s tromi pĺznucimi mačkami na kolenách a fotkou Brada Pitta na stene. Nie, tentoraz vážne, od zajtra začínam behať.

Ozvalo sa hlasné búchanie na dvere, no človek stojaci za nimi na povolenie nečakal.

„Zara, môžem s tebou hovoriť?“ sykol prísne Mr. Potrebuješmaaaniotomnevieš, keď sa vrútil do mojej izby.

„Mám právo na inú, ako kladnú odpoveď?“ To ma už však ťahal von z miestnosti.

„Čo je?!“ spýtala som sa vytočene, keď za nami zvonku zabuchol dvere.

„Čo je? ČO JE?! Kde si, kurva, včera bola?“ Bol nasratý. Strašne. Videla som to v jeho očiach, ktoré potemneli a vzbĺkli zlobou.

„O čo ti ide?! Bola som tu, čumela do bedne a žrala chipsy. Koniec koncov, ako každý deň!“ môj hlas zvyšoval na intenzite. Sama som bola prekvapená, aký bol pevný a sebavedomý. Žiadne koktanie, nič.

„Tu? A kde?! Hľadal. Som. Ťa. Všade! Úplne všade...“ jeho hlas na konci zlyhal a zrazu znel tak strašne zúfalo. Znel tak, ako vyzerajú tie malé opustené šteňatá niekde na ulici v búrke.

„Fajn. Bola som vonku. Na zmrzline, a tak,“ povedal som bez otáľania.

„S kým?“ Malé šteňa na ulici v búrke, ktoré okoloidúce auto kompletne celé ostriekalo blatovou vodou.

„S ochrankou...“ Tu už bolo mierne zaváhanie.

„A?“ Šteňa zvesilo uši a svojimi smutnými psími očami hľadí na bezbranné dievča.

„A so Zaynom,“ priznala som napokon.           

„S-so Zaynom?“ Vezmi si ma domov, vraví šteňa pohľadom.

„Nemám sa ti za čo ospravedľňov...“ Musela som si zovrieť brucho, lebo celé moje telo zasiahol pichľavý kŕč, prameniaci práve z tohto miesta.

„Prosím?“ Smutne. Znelo to strašne smutne. A tak sa malé dievča zohýba, studené dažďové kvapky jej padajú za golier modrého kabáta, s úmyslom vziať malé šteňa z ulice domov.

„N-nemám sa ti za čo ospravedlňovať,“ precedila som pomedzi zuby. Moje nohy pomaly strácali stabilitu a ja som cítila, že čochvíľa sa Harry opäť stane mojim nechceným záchrancom. Ďalší kŕč, kolená povoľovali.

„Máš pravdu, veď chráp si tu so všetkými, ako taká ludra!“ zvrieskol na mňa a napriahol ruky pred seba. Malé dievča pohladilo psa po zmoknutom zvesenom ušku, no pes, namiesto prejavu vďačnosti, nazúrene vyceril biele zubiská.

„Č-čo prosím?!“ Nemala som veľa času na spracovanie jeho urážok, pretože prišiel ďalší kŕč. Ďalší blesk z jasného neba, v búrke môjho tela. Bol silnejší, ako tie predtým. Osvetlil celú oblohu tak, že by som pokojne v jeho svetle prečítala prvú kapitolu Dievčaťa, ktoré sa hralo s ohňom a rozkošatil sa po celom okolí. Zasiahol veľa stromov, spôsobil požiar a donútil moje telo nehybne sa zosypať do Harryho náručia. Šteňa pokúsalo nevinné dievča, ktoré sa mu pokúšalo pomôcť a moje telo horelo v plameňoch, spôsobených mohutným bleskom. 

Ja neverím, konečne máme doma net! A tak sa hneď hlásim s novou časťou a musím vám povedať, že je jedna z tých, s ktorými som naozaj spokojná. Páči sa mi a preto dúfam, že sa bude páčiť aj vám. Taktiež dúfam, že sa na ňu oplatilo čakať a že mi zanecháte nejaký ten komentárik. 5 je limit. :)