piatok 17. mája 2013

The Family Secret 19


 Arriana bola šialená. Skutočne vhodnejšie slovo ešte nejestvuje. Hurikán, ktorý sa prehrnie okolo vás, celých vás pohltí a vy naraz túžite byť jeho súčasťou. Mať možnosť priblížiť sa k nemu, dotknúť sa ho, aj keď je tam stále riziko, že vás vtiahne dnu a zabije. Zmetie všetko, čo jej stojí v ceste a jediné, čo po nej ostane sú dlhé blonďaté vlasy na podlahe. V úzkych džínsoch, bielom voľnom tričku a s tmavým rúžom na perách som ju neprehliadla ani ja, rozhodnutá, že sa tam na štyri mesiace učupím do kúta a budem premýšľať. Keby sme boli na vysokej, nepochybne by ju každý chcel mať v partii alebo v posteli. V obchode by sa za ňou otočil každý normálne orientovaný chalan a možno by sme vyfasovali aj nejakú dvadsaťpercentnú zľavu. Nie, Arriana nestála za dvadsať percent, aspoň za štyridsať. Slabšie povahy sa jej pratali z cesty, no ja som čoskoro pochopila, že presne toto dievča je moja šálka kávy.

Silnejšia žena, mastné vlasy zviazané do nízkeho copu vyťahanou gumičkou, ma strkala pred sebou bielou chodbou plnou ošarpaných dverí. Oči mi behali po číslach vygravírovaných na drevených tabuľkách, visiacich na každých dverách a premýšľala som, čo ma čaká za nimi. Stále som mala guču v hrdle a tep niekde pri Mount Evereste, no snažila som sa pôsobiť čo najpokojnejšie. Pár krát som zažmurkala na odohnanie sĺz, statočne sa predierajúcich mojimi slznými kanálikmi, no so vztýčenou hlavou naoko vyrovnane kráčala ďalej. Stále som nemohla uveriť tomu, kam som sa to dostala. Ak by mi pred pár mesiacmi niekto povedal, že budem blúdiť chodbami polepšovne a myslieť na to, že som nezistila adresu môjho „nepravého“ otca, aby som ho dala dokopy s mojím skutočným otcom, ktorý je vlastne môj tréner boxu, asi by som mu dala kontakt na nejakého dobrého doktora a poslala ho povoziť sa na ružovom jednorožcovi. Moje nohy samovoľne kráčali ďalej, no pevná ruka tej ženy ma stiahla naspäť. Stáli sme pred dverami s číslom 111, maľovka bola takmer celá odlúpnutá a v strede bola namaľovaná centrofixkou smrtka. Odhodlane som stlačila kľučku a keď sa dvere pootvorili, nakukla som dnu. Izba bola prázdna, steny asi pôvodne biele, no obyvateľka tejto izby s tým očividne nesúhlasila. Všade boli machule rôznych farieb namaľované všetkým, čo bolo dostupné. Prisahala by som, že tmavozelená škvrna oproti mne bola špenátová. Na opačných rohoch malej štvorcovej izby boli dve postele s kovovou konštrukciou, ktoré už na prvý pohľad tlačili. Ku každej posteli bol priradený nočný stolík, lampa, z ktorých jedna, pravdepodobne tá moja, bez žiarovky. Oproti každej posteli bol písací stôl so stoličkou, ktorú so sebou priniesli hádam ešte Solúnski bratia. Naše priestory oddeľovalo na jednej stene okno, na druhej dvere. Uprostred izby, na zaprášenom vydratom šedom koberci, ležala tenká prikrývka v lacnej bielej návliečke. Rovnaká bola úhľadne poskladaná na druhej posteli.
„Tamto je tvoja posteľ,“ povedala a kývla hlavou smerom k tej s poskladanou perinou.
„V nočnom stolíku máš pokyny, nauč sa ich. Poobede ti možno ten tvoj prinesie nejaké veci. Pretriedia sa a môžeš si ich uložiť do nočného stolíka. Na mobil ani nepomysli, v hale je pevná linka, sú na ňu termíny. Ale to máš v pravidlách. Toalety sú na chodbe, sprchy taktiež. Ak ich potrebuješ použiť, nech sa páči, potom choď do výbehu. Rovno, doprava, neminieš to,“ recitovala monotónnym hlasom, akoby sa to doma učila naspamäť. 
„Ďakujem,“ povedala som, lebo mi pripadalo chabé ostať ticho. Potom som sa ešte raz pozrela na tri jednotky, vygravírované aj na tejto strane dverí, i keď netuším načo, a pobrala sa nájsť záchod.

Nikdy som netrávila veľa času predstavami nápravných centier pre mladistvých, preto ma vzhľad vonkajšieho dvora milo prekvapil. Teda, len jedna jeho polovica. Už na prvý pohľad bolo jasné, že všetko je tu rozdelené na dve polovice. Dominujúci a podriadení. Tí, čo šikanujú a tí, čo sú šikanovaní. Pravá polovica vyzerala pomerne decentne, rovnomerne pokosený trávnik mal takmer zelenú farbu a dievčatá rôznych vekových kategórií sedeli pousádzané čo najďalej od seba. Druhá polovica bola jej presný opak. Neviem, či bola niektorá jej osadníčka alergická a tak sa rozhodla všetku trávu vytrhať, no nerástol tam ani jeden jediný trs. V rohu bol prehnitý drevený stôl s dvomi lavicami v rovnakom stave. V strede stola stál obitý sklenený popolník s niekoľkými ohorkami od cigariet, plávajúcimi v špinavej dažďovej vode. Na laviciach boli pousádzané baby, ktoré mi sem úplne sedeli. Na hlavách účesy rôznych tvarov a štruktúr, nedovolím si tvrdiť, čo to boli za farby, ale peroxidom sa určite nešetrilo. Pár rovnakých typov bolo poopieraných o kovový pletený plot, s ostnatým drôtom na vrchu. Ten drôt bol len na „zlej“ polovici. Ani neviem, či tento pokyn vyšiel z môjho mozgu alebo sa tak moje nohy rozhodli samé, no moje telo sa nieslo smerom k ošumtelému stolu a kope problémov. A aj keď som o tom ešte nevedela, aj k Arriane. 


A toto je Arriana. Ani neviete, aká som nadšená z toho, že ju konečne spoznávate. Je to jedna z mojich obľúbených postáv a nesmierne si užívam písanie scén, kde sa vyskytuje. Len dúfam, že sa mi ju podarí opísať tak, ako ju vidím v mojej hlave. 


A teraz k časti. Táto konkrétne je asi dosť nezáživná, pretože sa v nej dokopy nič nedeje. Ale aj napriek tomu dúfam, že sa vám bude aspoň trošku páčiť, no i keď nie, dole v komentároch vyjadrite svoj názor. Budem zaň len vďačná, či už to bude konštruktívna kritika, alebo pochvala. Takže užite si ju, reagujte a komentujte:)  



5 komentárov:

  1. je to naozaj dokonalé :) len teraz nechápem, kto je tá Arianna???

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ah, bohovský príbeh. Jednoducho ho milujem Dokonalá časť :3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. supeer :33 zajímá mě co ta Arriana bude zač :D těším se na další část :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. čím ďalej tým viac sa to zamotáva, dej sa pekne rozvíja, je to bezva...e.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Oooo! Stále lepšie a lepšie! :3 Je to naprosto úžasné! :33 Rýchlo ďalšiu.^^

    OdpovedaťOdstrániť