nedeľa 12. mája 2013

The Family Secret 18

Ten deň skončil katastrofálne. 
Možno ak by som bola rýchlejšia alebo sa neobťažovala odkladať pero na správne miesto, nesedela by som teraz za kývajúcim sa plechovým stolom, na ľadovej stoličke a neriskovala prechladnutie. Možno by som ležala schúlená v Zaynovom náručí a hľadala súmernosť medzi našimi nádychmi a výdychmi. Možno by som sedela na deke v parku, pojedala citrónovú zmrzlinu, lebo tú mám najradšej, a v duchu žiadala len toľko, aby som sa aspoň trošku opálila. Lenže ja som nebola rýchla, minimálne nie dostatočne. Zahniezdila som sa, hľadajúc vhodnú polohu, pri ktorej by sa mi konštrukcia stoličky nezarývala do zadku a opačne. V krátkych rifľových šortkách a obyčajnom bielom tielku som sa blížila k bodu mrazu človeka. Očividne bolo štátu aj všetkým ostatným jedno, čo sa deje s ľuďmi, ktorí tu musia sedieť. Pretože neboli dosť rýchli a narazili na pokazené okno. Lenže ja som nebola jediná, ktorá to posrala. Malo mi docvaknúť hneď, ako som zapla počítač, že niečo nie je v poriadku. Elektrina naskočila omnoho skôr, ako mala. Keby som sa pozrela von, uvidela by som svetlo pouličných lámp, oslepujúce moje oči zvyknuté na tmu. 
Nechali ma v tejto príšernej miestnosti samú, utápať sa vo svojej neschopnosti a rozmýšľať nad otázkami typu „Čo by bolo, keby...“. Podobné miestnosti som mala možnosť vidieť len v kriminálkach v telke, no tam bol môj pohľad skreslený. Presne taký, ako má neviem koľko tisíc iných divákov podobných seriálov. Pretože televízia môže preniesť len obraz, no zrýchlený tep, srdce v krku a zúfalé prehrabovanie vlasov, pretože neviete, čo zo svojim vlastným telom, premietnuť nedokážu. Pretože ani jeden z tých, čo také filmy točí nevie, že to jednoducho patrí k tomu. Nedokážete byť pokojný, keď vás nechajú sedieť osamote vo vyšetrovni, aby sa mohli porozprávať s Jakom, ktorý za mňa už v podstate nie je zodpovedný, lebo mám viac ako pätnásť. Zhlboka som sa nadýchla a opäť urobila to klišé s prehrabávaním vlasov. Neviem, prečo väčšina ľudí nachádza v takomto pohybe útechu, no fungovalo to. Na nanosekundu. Za čiernymi dverami, vedúcimi na chodbu, sa ozvali kroky. Ťažké, pomalé, no určitý takt v nich vyvolával naliehavosť. Nepochybovala som o tom, že to bude jedna z tých goríl, navlečená v nepadnúcej uniforme, ktorá ma sem priviedla a potom sa dobre zabávala na mojej výpovedi. No potom sa ozvali ďalšie, úplne iné ako tie prvé. Ležérne, ľahké... Jake! Vymrštila som sa na rovné nohy a aj napriek tomu, že sa mi zatočila hlava a bola som tu, sa moje pery zvlnili do jemného úsmevu. Pominul, keď sa kľučka na dverách pohla smerom dole a dvere sa so škripotavým zvukom otvorili. Najprv vošla gorila, Jake hneď za ňou. Nevenoval mi ani jeden jediný pohľad, namiesto toho hľadel do stropu, akoby v živote nevidel lampu.                                                                            
„Nevyzerá to s vami sľubne, slečna Wilhelmová,“ povedal a moje srdce išlo vyskočiť z hrude. Viem, že oni vždy zveličujú, aby som povedala ešte aj to, čo nechcem, ale každá bunka môjho tela mi napovedala, že tento neklame. Naozaj som to pokazila. 
„Smiem s ňou hovoriť osamote?“ spýtal sa nečakane Jake, no gorila len prikývla a opustila miestnosť. Opäť som si sadla na stoličku a skutočne by som radšej sedela na zemi, ale asi by to vyzeralo negustiózne. 
„Čo ťa to, do riti, napadlo?“ hovoril vytočene, stále som mu nestála ani za jeden poondiaty pohľad. Naštvaný, sklamaný, to je jedno. Ale apoň jeden.. 
„Budem niesť za to následky...“  
„To nie je odpoveď na moju otázku, to je samozrejmosť,“ povedal, no ja som len zťažka vnímala jeho slová, keď som mala chuť zlomiť mu väz len aby sa na mňa pozrel. 
„Čo čakáš že poviem?“ opýtala som sa pre zmenu ja. 
„Neviem. Môžeš nad tým rozmýšľať štyri mesiace,“ povedal a mne sa zahmlilo pred očami. 
„Nápravné zariadenie, stodvadsaťsedem kilometrov odtiaľto. Koniec debaty,“ odsekol, na sekundu sa pozrel na moju zlomenú tvár a potom opustil miestnosť. Ani som sa nestihla spýtať na Zayna... Vrátila sa gorila, chytila ma za predlaktie a ťahala smerom k policajnému autu. Nemala som púta, no aj tak som sa cítila ako väzeň. Pretože som ním bola. No ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a tak to bolo aj v mojom prípade...


Je tu ďalšia časť, dúfam, že som ňou nesklamala. Dlho som uvažovala nad tým, ako to bude po krádeži pokračovať. Prejde jej to, neprejde? Nevedela som sa pohnúť, niekoľko týždňov (príbeh som mala napísaný omnoho skôr, ako som ho začala zverejňovať) a len to, že vy čakáte na časť ma dokopalo k tomu, skutočne ju napísať. Veľmi vás prosím, zhodnoťte ma. Potrebujem váš názor. Hádam som nesklamala... Každopádne, užite si ju, dávajte reakcie a hlavne komenty!!:)

8 komentárov:

  1. Neviem prečo, aká to je zmena, ale táto časť je úplne geniálne napísaná. Nejde ani tak o dej ale o to popísanie. Je to proste úžasné. Fakt tomu nerozumiem a neviem čo napísať, keď to je také dokonalé. :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Fúúú, skôr som čakala, že to stihne a všetko bude okey, ale týmto to je omnoho zaujímavejšie :) Máš pravdu, všetko zlé je na niečo dobré a pre nás je to dobré v tom, že sa tento príbeh o niečo predĺži. Tedy aspoň dúfam :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. :D :D čakala som že stihne utiecť :D :D alebo aspoň že ju zavrú na jeden dva dni do väzenia a bude pokoj, a nie že 4 mesiace v nápravnom zariadení :D ale aj tak, :D je to super :D :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. dokonalé :3 i když jsem teda doufala že stihne utéct ale tak nevadí :D určitě to bude pokračovat super :3 moc se těším na další :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Toto čo?! :OOOOO
    Ako však si robíš srandu!!!!
    Okamžite naval ďalšiu! :33

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Všetci sme čakali, že ju necháš utiecť alebo, že by sa jej to prinajhoršom prepieklo. Ale ty nie. Ty ju doslova pošleš do napraváku. :D A to mám na tebe rada. Teda na tvojom písaní. Že nás zaskočíš kedykoľvek to je len možné a bodka. Podľa mňa je to úžasné a ak sa niekedy rozhodneš napísať knihu určite si ju prečítam. :) :3

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Ahoj :) písala si na mojom blogu, nech s pozriem tvoj profil... nečítala som ešte tvoj príbeh, no hned ako toto dopíšem, chystám sa... mám na teba jednu otázku, ale nechcem to písať tu.. prosím ťa mohla by si mi napísať na fb na tomto http://www.facebook.com/sarita.mazgutova profile? ... :)

    OdpovedaťOdstrániť