nedeľa 21. apríla 2013

The Family Secret 13


„Ty vieš kam išli?“ vyzvedala som. Neviem, čo ma to popadlo, ale táto správa ma vôbec nezarmútila. Jediné, čo som pociťovala bola úľava. Strašne dlho som bola klamaná, no a teraz, keď už viem pravdu by som nedokázala žiť s pocitom, že kvôli môjmu šťastiu sa niekto vzdal toho svojho. A okrem toho si myslím, že Amanda má tiež právo vedieť to a je už dostatočne vyspelá na to, aby to pochopila a snažila sa prijať také, aké to je. 
„Nie. Diana si želala, aby to takto bolo. Už len tým, že som ťa nechal zistiť pravdu mám pocit viny, no nedokázal by som s tebou žiť a pozerať sa ti denno denne do očí a stále myslieť na to, že všetko, čo ti vravím, sú lži. No tak isto som sa nedokázal tak rýchlo vzdať splnenia Dianinej poslednej vôle. Tvoja zvedavosť mi to však dosť uľahčila,“ pri poslednej vete sa zasmial. 
„Musí sa predsa dať nejako zistiť ich nová adresa...“ 
„Nie. Paul a Amanda, ja a ty. Už sme dve rodiny, ľudia, ktorí sa takmer nepoznajú alebo sa to len snažia predstierať. Snažíme sa vám zabezpečiť čo najlepšie životy, tak nám to nekomplikuj a snaž sa...“ 
„Snaž sa čo? Zvyknúť si? Paula som dlhé roky považovala za svojho otca a Amanda je moja sestra, nedokážem sa len tak odpútať od ľudí, ktorí mi boli rodinou,“ vravela som a do očí sa mi opäť tlačili slzy. 
„Ale veď ty sama si utiekla. Ani si neviem predstaviť, čo by som robil, kebyže sa neobjavíš pred mojimi dverami. No to, čo sa snažím povedať je, že ty sama si si vybrala život bez svojej rodiny tu v meste. Nebolo to tak, že by som ťa vytrhol s tvojej rodiny a prikázal ti, aby si so mnou žila.“ Keď som ho tak počúvala, bola to pravda. Všetko, čo hovoril. Ja sama som zutekala pred hrozbou neúplnej rodiny, no teraz, keď som sa toto všetko dozvedela, začal mi Paul neuveriteľne chýbať. A v neposlednom rade som ich chcela nájsť kvôli Jakovi. Nedovolím, aby sa to takto skončilo. Lebo jediné, čo je horšie ako smutný koniec rozprávky je, keď je rozprávka celá smutná. Uvedomujem si, že toto nie je rozprávka, no taktiež si uvedomujem, že toto ani zďaleka nie je koniec. Oni sa musia vidieť! 
„Nie si hladná?“ starostlivo sa opýtal Jake. Teda, nooo... Jake, otec. Ja neviem, ako ho mám oslovovať. 
„Počuj, čo keby sa naše vzťahy týmto zistením nijako nezmenili? Jednoducho žiadne spovede, kam idem, s kým idem a podobne a hlavne takéto otázky. Som už dosť stará na to, aby som sa najedla, keď budem hladná,“ objasnila som mu. 
„Ja som sa len opýtal. Veď to, že ti urobím rožok so syrom ešte neznamená, že ti dám do mobilu stopovacie zariadenie,“ so smiechom mi odpovedal. 
„Okej. Dám si jeden rožok s maslom,“ povedala som mu. Zatiaľ čo Jake pripravoval večeru, ja som ukladala účty naspäť do poličky. Keďže Jakovi príprava trvala akoby tie rožky piekol, odskočila som si ešte do kúpeľne a zadívala sa do zrkadla. Milimeter po milimetri som skúmala svoju tvár. Čelo, oči, vlasy, nos, ústa a tak ďalej, preskenovala som sa od hlavy až po prsia, lebo ďalej už zrkadlo nesiahalo a hľadala každú maličkosť, či detail. Nechápem, ako som si to nikdy nemohla všimnúť. Nechápem, že si to všeobecne nikdy nikto nevšimol. Sme si tak podobní. Výzorovo, ale nie len to. Keď si v mysli prehrávam niektoré svoje bežné gestá, či výrazy tváre, akoby som bola jeho odraz v zrkadle. 
„Už sa to nesie,“ počula som Jakov hlas a jeho kroky premiestňujúce sa z kuchyne do obývačky. Usalašila som sa vedľa neho na mojej provizórnej posteli. Ešte sa ho musím spýtať na toľko vecí, no teraz nie je tá správna chvíľa. Premohol ma hlad a ja som s chuťou zakusla do pečiva. 


„Musíte mi to povedať!“ jačala som na ženskú z realitky za okienkom, ktorá mi nechcela povedať absolútne nič. 
„Je mi ľúto slečna, no nie je v mojej právomoci zdieľať takéto informácie,“ odpovedala monotónnym hlasom. Prisahám, že tento znudený výraz tváre a ten tón si musí doma trénovať pred zrkadlom, lebo niečoho takého normálny človek nie je schopný len tak. 
„Ľútosť si môžete strčiť viete kam, ja potrebujem vedieť ich novú adresu alebo aspoň telefónne číslo. Určite ho máte, keby s kúpou alebo predajom starého domu nebolo niečo v poriadku! Veď som jeho dcéra, do pekla!“ do očí mi vybiehali slzy. Čím dlhšie som tu stála, tým viac som si uvedomovala, že z tejto robotickej realiťáčky asi nič nevypáčim. Ovládlo ma zúfalstvo. 
„Prepáčte, ale pokiaľ k tomu nemáte žiadny hmatateľný dôkaz, informácie poskytnúť nemôžem,“ odrecitovala zase tým tónom. 
A aký dôkaz by ste si asi tak predstavovali?“ spýtala som sa nešťastne. 
„Nejaký doklad, napríklad rodný list.“ 
„Nemôžem vám priniesť rodný list, pretože on nie je môj otec na papieri.“ Do riti, musí to byť všetko také zamotané?! 
„Ak ste adoptovaná, musia byť vedené nejaké záznamy o adopcii, či iné úradné papiere. O všetkom v dnešnej dobe existuje doklad, slečna,“ povedala a na tvári sa jej uvelebil víťazoslávny úsmev. 
„Nie som adoptovaná,“ sykla som podráždene. 
„Je mi ľúto. Bez dokladu to nepôjde. Ďalší prosím.“ Vyšla som z budovy a nervózne si prehrabla vlasy. Asi som bola naivná, keď som si myslela, že to pôjde tak jednoducho. Zavial studený vietor a mňa striaslo. 
„Tak tu ťa máme,“ spoza chrbta sa ozval známy hlas. Nikdy by som nebola povedala, že práve tento hlas mi naženie takú hrôzu a znechutenie z nás oboch naraz.



Táák, je tu nová časť, hádam sa bude páčiť minimálne tak ako tie predošlé. Užite si ju, zanechajte reakcie i komentáre:) 

3 komentáre:

  1. je to nádherné!! ale..kto je ten..komu patrí ten hlas...?? žeby Zayn?? alebo Paul?? prosíím..pridaj pokračovanie !!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nechcem nejako poškodiť predošlým častiam, práve že by som bola rada, ak by si si to vzala ako kompliment, ale odkedy sa jej odkryli tie tajomstvá, tak je to omnoho zaujímavejšie a každá časť je napínavejšia. Teraz by si mohla riešiť vzťah medzi Nelou a Zaynom, pretože by už bolo na čase :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bejátka, myslím, že väčšina kníh s rozvíjajúcim sa dejom býva viac viac zaujímavá a napíjavejšia... o tom to celé predsa je... či? e.

      Odstrániť